História
Najstaršie obdobie v dejinách Luhyne
Archeologické výskumy nám dokazujú, že obec Luhyňa je dávnym sídliskom. Našiel sa tu hromadný nález bronzových predmetov z mladšej doby bronzovej a nálezy z čias obdobia slovanského osídlenia z doby veľkomoravskej.
Prvá písomná zmienka je z roku 1263. Luhyňa sa tu spomína ako zemiansky majetok, ktorý často menil svojich zemepánov. Názov obce vznikol pravdepodobne od rodiny Legenyeovcov, ktorí tu dostali pozemky. Pravdepodobne obec pozostávala z dvoch častí o čom svedčí aj názov Malá alebo Nižná Luhyňa. Tá sa pravdepodobne nachádzala nižšie pri rieke Roňave, pretože tam boli dobré podmienky pre osídlenie. V hornej časti chotára mali pozemky väčšinou zemepáni. Už v roku 1403 tu dostali pozemky Barolomej Myzlay a Peter Ronyvai. V roku 1411 Alžbeta Csalmaia o rok neskôr Dávid Tolcsvai. V roku 1416 sa časť pozemkov patriaca Legenyeovcov, konkrétne Legenye Csontos oddeľuje a pozemky predáva Perényeovcom. V roku 1427 dostávajú pozemky v tomto chotári Redmeciovci. Už v roku 1447 sa stáva majiteľom pozemkov Jakub Makó a v roku 1493 si pozemky rozdeľujú medzi sebou Perényei a Makó. V roku 1497 si pozemky delia Štefan Doróczi, Mikuláš Kisfalúdi a rod Legenyei Fakó. V 16. storočí si pozemky delia Mikuláš Passay, Gregor Bejczy, Pavol Muczey, Ladislav Georbedi, Legenyei Passay, Štefan Soklyossy, František Szechenyi, Štefan Zajthanyi, Pavol Sutha. V roku 1598 sa uvádzajú ako majitelia usadlostí Mikuláš a Žigmund Possay, Michal Doróczy, Ján Abaffy, Štefan Zakányi. V 17. storočí Andrej Farkas, Alexander Keczer a časť majetku Possayovcov po ženskej línii prechádza na Legenyeovcov, Lónyaovcov a Wiczmándyovcov. V roku 1720 panovník Karol III. daroval Martinovi Legenyeovi Pintérovi ako kráľovský dar pozemky, ktoré mu ešte ako panovníkovi patrili. V novoveku v 19. storočí sú majiteľmi pozemkov Pintér, Olchváry, Wiczmándy, Bodnár, Kigyoši, Poturnay, Nagy, Dobos, Trombitaš. Sú to zemianske rody, ktorí boli majiteľmi, ale neuvádza sa, či tu aj bývali. Najväčším majiteľom pozemkov v 19.storočí bol Ernest Dókus, ktorý tu býval v zapožičanom kaštieli od Martina Pintéra, poslanca, ktorý tu mal rodinné sídlo aj s kryptou. Ernest Dókus patril k posledným veľkým majiteľom pozemkov, hoci ešte na začiatku 20. storočia tu rodina Šolteszovcov patrila k najbohatším zemanom. Svedčí o tom aj to, že na miestnom cintoríne mali osobitné miesto na pochovávanie.
Vývoj obce v 13.-19.storočí
Z darovacej listiny od Belu IV. je zrejmé, že obec Luhyňa tu bola pred začiatkom 13.storočia. Obyvatelia Luhyne boli Slovania a ich hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo. Okrem sedliakov a poddaných žili v obci aj rodiny zemanov. Prisťahovali sa tu po získaní majetkov, t.j. pozemkov. Najstaršie záznamy odkiaľ môžeme čerpať informácie o obyvateľstve z daného obdobia sú cirkevné matriky. Podľa majetku sa obyvateľstvo delilo na zemanov, sedliakov, želiarov, podželiarov, poddaných. Podľa náboženstva sa obyvateľstvo delilo na rímokatolíkov, gréckokatolíkov, neskôr po reformácii na kalvínov, luteránov a po príchode židov aj židov. Jednotlivé náboženstvá mali svoje matriky na rôznych miestach, rímskokatolíci v Košiciach, gréckokatolíci v Mukačeve, reformovaní v Sátoralyaújhelyi a židia v Mukačeve. Z týchto matrík môžeme vyčítať mená aké sa tu v tomto období vyskytovali.
Počty obyvateľov sa menil vzhľadom na to, že aj tu počas reformácie sa zemianstvo riadilo pravidlom ,,Koho pôda, toho náboženstvo“, čiže ak bol zeman katolík, tak aj poddaní museli byť katolíci. Počas protireformácie, keďže obyvateľstvo Luhyne bolo prevažne protestantské, bola Luhyňa skoro vysídlená. Už v tomto období sa tu nachádzal pravdepodobne drevený kalvínsky kostolík.
Do konca 16.storočia okrem matrík neexistujú podrobnejšie záznamy o obci. Prechádzala tadiaľ vedľajšia obchodná cesta smerom na Košice, keď sa kupci chceli vyhnúť poplatku v meste Trebišov.
Počas stavovských povstaní v 16. až v 18. storočí museli obyvatelia
dodávať vojakov, odvádzať zvýšené dane, vydržiavať veľké množstvo vojakov. Ako pohraničná obec po potlačení povstania sa stavala miestom plienenia a rabovačiek . Istý čas za obcou v oblasti Szentandraškej tane žili bieli mnísi, ktorí sa tu ukrývali, mali tu vraj vybudovanú sieť podzemných chodieb. Po zrušení mníšskych rádov Jozefom II. odtiaľ odchádzajú do Poľska. V nich sa istý čas ukrýval aj František II. Rákoci, ktorý pochádzal z Borše a stál na čele posledného protihabsburského povstania.
Tieto povstania a vojny ľud ešte viac zbedačili a ožobračili.
Urbariát obce Luhyňa
V 18. storočí počas vlády Márie Terézie každá obec v Uhorsku sa musela začať riadiť urbárom. Mal upravovať v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými. Na sneme v rokoch 1764-65 vystúpila panovníčka s návrhom, aby postavenie poddaných sa všade upravilo urbármi. Základnou črtou urbariárskej reformy bol úmysel uviesť dávky a povinností poddaných voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mal v úžitku. Urbár súčasne stanovil maximálnu hranicu feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu. Urbár bola listina, ktorá presne určovala, čo všetko musia poddaní vykonávať, aké majú povinnosti voči panovníkovi. Bol písaný v reči ľudu, aby ho ľudia vedeli pochopiť. Urbár obce Luhyňa je uložený v archíve v Sátoralyaújhelyi.
Cholerové povstanie
Ďalšou dôležitou udalosťou v dejinách obce bolo cholerové povstanie.
Cholerové povstanie vypuklo na Zemplíne v okolí Trebišova a Nižného Žipova. Príčinou tohto povstania bola choroba cholera, ktorá sa do našej oblasti dostala z Ukrajiny. Zemepáni na zamedzenie šírenia tejto choroby začali dezinfikovať studne bielym práškom. Chudobný ľud, keďže nevedel, že je to dezinfekčný prostriedok, myslel si, že ich chcú otráviť a tak sa začal búriť. Napádal kaštiele a domy zemepánov, nakoniec bolo povstanie potlačené a povstalci popravení. V tomto období aj našu obec zastihla cholera. Prvý prípad cholery bol zaznamenaný 21.septembra 1831, bol ňou Jozef Balog, 52 – ročný. Ďalším bol Michal Šoltész. Obyvateľstvo v obci povstalo 2.augusta 1832. Prvé opatrenia pre potlačenie povstania urobil zemepán Ernest Dókus. Ľudia ho napadli a preto radšej ušiel do Sátoraljaujhelya. Odtiaľ bolo vyslané vojsko, ktoré povstanie na tomto území potlačilo. O 40.rokov neskôr cholera opäť zasiahla našu obec. V tomto období zomrelo omnoho viac obyvateľov ako v prvom prípade. Prvou obeťou bola chudobná 33 – ročná Zuzana Tudošová, bolo to 21.decembra 1872. Žila len z milodarov. Ďalšie prípady smrti boli potom v nasledujúcom roku v máji, auguste a septembri. Zomrelo viac ako 20 ľudí.
Po skončení cholery zasiahlo obec obdobie sucha a tým aj hlad a chudoba. Mnoho ľudí, hlavne mužov odchádza do Ameriky. Niektorí sa po čase vrátili späť, iní tam presťahovali celú svoju rodinu. Vysťahovalci pracovali buď v baniach alebo na farmách.
Prvá a druhá svetová vojna
Po atentáte v Sarajeve na následníka trónu Františka Ferdinanda d´Esteho a jeho manželky sa o mesiac nato 26.7. 1914 začala prvá svetová vojna. Prvá svetová vojna zasiahla aj našu obec, keď mladí chlapci boli povolaní do uhorskej armády. Hoci spočiatku to vyzeralo, že vojna bude mať rýchly priebeh, opak bol pravdou. Stala sa zdĺhavou, bojovalo sa poväčšine v zákopoch. Z Luhyne odchádza približne 100 chlapov. V Luhyni v tomto období bola zriadená Vojenská akadémia v budove miestnej Národnej školy. Slúžila na výcvik veliteľov. Okrem toho sa v obci zdržiavali aj vojenské jednotky. Samotná vojna obec nezasiahla. V roku1918 po skončení vojny sa do obce z frontu postupne vracali muži, no 12 z nich sa už nikdy nevrátili. Padli na fronte. Ďalší štyria sa dostali do ruského zajatia a domov sa vrátili až neskôr.
Po prvej svetovej vojne sa Luhyňa stala súčasťou nového štátu – Československa. No nebolo to tak jednoduché. Obec musela o to bojovať. Pri obci sa vybudovali hraničné bunkre, kde boli umiestnení vojaci, ktorých úlohou bolo chrániť Luhyňu pred maďarskými vojakmi. Istý čas sa boje odohrávali aj v uliciach obce, keď obec jeden deň patrila Maďarom a na druhý deň Slovákom. Boje sa odohrávali aj nad miestnou Szentandrášskou taňou. Padli tu aj mnohí vojaci, ktorí boli pochovaní na miestnom cintoríne.
Obyvateľstvo obce sa museli starať o ranených a preto boli niektoré časti domov zmenené na ošetrovne. Nakoniec bola obec oslobodená a stala sa súčasťou Československa.
Aj našu obec zasiahla v rokoch 1929- 33 hospodárska kríza. V tomto období podobne ako po cholerovom povstaní odchádzajú mnohí obyvatelia do USA. Z obce odišli Pavol Maďar, Kohút, Kúthy, Hrivňák, Pajkoš, Lacko, Frici, Polák, Kováč.
Už v roku 1938 sa opäť Československo rozpadá. Kým pohraničná časť Čiech sa stala súčasťou Nemecka, južná časť Slovenska a spolu s ňou aj Luhyňa sa po Viedenskej arbitráži stáva súčasťou Maďarska. Maďari vpochodovali do obce hneď v novembri 1938, kde ich čakala slávobrána spolu s rodinou Šolteszovcov, majiteľov najväčších statkov v obci. Maďarské vojsko sídlilo v miestnom kláštore. Už v roku 1939 zasiahla celý svet druhá svetová vojna. Opäť mnohí chlapi odchádzajú na front. Mnohí z nich sa domov nevrátili, dokonca sa o niektorých ani nevie, kde padli. Luhynskí chlapi bojovali v maďarskej armáde. Vojna obec zasiahla až po ústupe nemeckých a maďarských vojakov na fronte. Priamo v obci sa nebojovalo, pretože kým jeden deň patrila obec maďarským vojakom, na druhý deň už ruským. Napriek tomu však niektoré domy boli zasiahnuté strelami z tankov. Zasiahnuté boli domy smerom od Szentandraškej tani Žigmunda Zelvaya, Andreja Levického, Michala Jendriška. Obidve strany už aj tak chudobný ľud ešte viac zbedačovali a bolo bežné, že okrádali ľudí, brali im zvieratá a potraviny. V dvoch domoch mali postavené stráže, ktoré ich informovali o postupe frontu. Obec bola sovietskou armádou oslobodená 2.decembra 1944. Z vojny sa mnohí nevrátili. Boli to Štefan Schuler, Andrej Prestoľ, Andrej Illéš, Michal Jacko, Vojtech Maďar, Michal Polák, Michal Ujházi, Ján Beláz, Andrej Hrinko, Mikuláš Frančák, Eduard Kováč, Vojtech Teluk, Ján Guľáš. V januári po oslobodení obce niektorí občania narukovali ako dobrovoľníci do československej armády. Boli to Pavol Sedláček, Štefan Sedláček, František Sedláček, Ján Levický, Michal Guľáš, Andrej Toma, Ján Beluš, Jozef Prega, Andrej Prega, Michal Mižák, Andrej Kučera, Andrej Hrivňák, Ján Čani, Michal Koroľ. Po vojne boli vyznamenaní. Po skončení vojny obec začala opäť rásť.
Obec po druhej svetovej vojne
(1945-1989)
Po druhej svetovej vojne podobne ako v celej Československej republike aj tu sa začala obnova zničeného hospodárstva. Začala sa výstavba nových domov a prestavba starých. Staré váľkové domy boli postupne nahrádzané novými modernými domami, poväčšine štvorcami s tzv. čínskou strechou.
Po roku 1948 sa aj tu začalo združsťovanie. Postupne majitelia pozemkov, ale aj malí roľníci museli svoje pozemky a hospodárske zvieratá odovzdať družstvu. Nie každý to prijímal s nadšením, pretože mnohí malí roľníci získali pôdu tvrdou prácou a ťažko zarobenými peniazmi a teraz ju mali jednoducho odovzdať. Jednotné roľnícke družstvo v obci vzniklo v roku 1950. Neskôr bolo premenované na štátny majetok.
Podobne ako aj v iných oblastiach Slovenska aj tu sa začalo s elektrifikáciou a do roku 1948 mala väčšina domácností svetlo.
V obci naďalej existovala škola. Škola sa nazývala Miestna ľudová škola a mala dve triedy, ktoré navštevovali deti z našej obce. Mala charakter základnej školy. Po ukončení štúdia na tejto škole mali žiaci možnosť ísť študovať do Michalian, kde bola zriadená Obvodná meštianska škola. Neskôr sa miestna ľudová škola premenovala na Základnú školu pre ročníky 1.-5. Vyššie ročníky sa potom vzdelávali v Michaľanoch.
Okrem miestnej ľudovej školy v obci vznikla aj Štátna detská opatrovňa v roku 1946. Táto opatrovňa bola neskôr premenovaná na materskú školu.
V roku 1948 dochádza aj k zmene názvu obce, ktorá sa dovtedy volala Legiňa, od tohto roku dostáva obec nový názov Luhyňa.
V roku 1957 dostala obec prvý - krát asfaltový podklad na cestu, ktorá ju spájala s Michaľanmi a hlavnou cestou do Trebišova.
Životná úroveň obyvateľstva postupne narastala. V domácnostiach sa postupne udomácnili výdobytky novej techniky ako rádio, televízor, práčka, motocykel. V zdravotníctve boli zavedené povinné očkovania, ktoré sa vykonávali celoplošne. Kultúrny život v obci tiež nestagnoval, bolo založené ochotnícke divadlo, ktoré robilo pravidelné predstavenia, okrem toho sa tu premietali filmy a bola založená aj knižnica. Keďže v sedemdesiatych rokoch sa zastavila výstavba v obci, mnoho mladých ľudí odchádza bývať do mesta aj kvôli práci aj kvôli modernejšiemu bývaniu. A tak v obci postupne začína zanikať základná škola, ktorá sa presťahovala do Michalian a zároveň sa zmenšuje aj počet obyvateľstva.
Kronika obce Luhyňa /Mgr.A.Bodnárová/
Archeologické výskumy nám dokazujú, že obec Luhyňa je dávnym sídliskom. Našiel sa tu hromadný nález bronzových predmetov z mladšej doby bronzovej a nálezy z čias obdobia slovanského osídlenia z doby veľkomoravskej.
Prvá písomná zmienka je z roku 1263. Luhyňa sa tu spomína ako zemiansky majetok, ktorý často menil svojich zemepánov. Názov obce vznikol pravdepodobne od rodiny Legenyeovcov, ktorí tu dostali pozemky. Pravdepodobne obec pozostávala z dvoch častí o čom svedčí aj názov Malá alebo Nižná Luhyňa. Tá sa pravdepodobne nachádzala nižšie pri rieke Roňave, pretože tam boli dobré podmienky pre osídlenie. V hornej časti chotára mali pozemky väčšinou zemepáni. Už v roku 1403 tu dostali pozemky Barolomej Myzlay a Peter Ronyvai. V roku 1411 Alžbeta Csalmaia o rok neskôr Dávid Tolcsvai. V roku 1416 sa časť pozemkov patriaca Legenyeovcov, konkrétne Legenye Csontos oddeľuje a pozemky predáva Perényeovcom. V roku 1427 dostávajú pozemky v tomto chotári Redmeciovci. Už v roku 1447 sa stáva majiteľom pozemkov Jakub Makó a v roku 1493 si pozemky rozdeľujú medzi sebou Perényei a Makó. V roku 1497 si pozemky delia Štefan Doróczi, Mikuláš Kisfalúdi a rod Legenyei Fakó. V 16. storočí si pozemky delia Mikuláš Passay, Gregor Bejczy, Pavol Muczey, Ladislav Georbedi, Legenyei Passay, Štefan Soklyossy, František Szechenyi, Štefan Zajthanyi, Pavol Sutha. V roku 1598 sa uvádzajú ako majitelia usadlostí Mikuláš a Žigmund Possay, Michal Doróczy, Ján Abaffy, Štefan Zakányi. V 17. storočí Andrej Farkas, Alexander Keczer a časť majetku Possayovcov po ženskej línii prechádza na Legenyeovcov, Lónyaovcov a Wiczmándyovcov. V roku 1720 panovník Karol III. daroval Martinovi Legenyeovi Pintérovi ako kráľovský dar pozemky, ktoré mu ešte ako panovníkovi patrili. V novoveku v 19. storočí sú majiteľmi pozemkov Pintér, Olchváry, Wiczmándy, Bodnár, Kigyoši, Poturnay, Nagy, Dobos, Trombitaš. Sú to zemianske rody, ktorí boli majiteľmi, ale neuvádza sa, či tu aj bývali. Najväčším majiteľom pozemkov v 19.storočí bol Ernest Dókus, ktorý tu býval v zapožičanom kaštieli od Martina Pintéra, poslanca, ktorý tu mal rodinné sídlo aj s kryptou. Ernest Dókus patril k posledným veľkým majiteľom pozemkov, hoci ešte na začiatku 20. storočia tu rodina Šolteszovcov patrila k najbohatším zemanom. Svedčí o tom aj to, že na miestnom cintoríne mali osobitné miesto na pochovávanie.
Vývoj obce v 13.-19.storočí
Z darovacej listiny od Belu IV. je zrejmé, že obec Luhyňa tu bola pred začiatkom 13.storočia. Obyvatelia Luhyne boli Slovania a ich hlavným zamestnaním bolo poľnohospodárstvo. Okrem sedliakov a poddaných žili v obci aj rodiny zemanov. Prisťahovali sa tu po získaní majetkov, t.j. pozemkov. Najstaršie záznamy odkiaľ môžeme čerpať informácie o obyvateľstve z daného obdobia sú cirkevné matriky. Podľa majetku sa obyvateľstvo delilo na zemanov, sedliakov, želiarov, podželiarov, poddaných. Podľa náboženstva sa obyvateľstvo delilo na rímokatolíkov, gréckokatolíkov, neskôr po reformácii na kalvínov, luteránov a po príchode židov aj židov. Jednotlivé náboženstvá mali svoje matriky na rôznych miestach, rímskokatolíci v Košiciach, gréckokatolíci v Mukačeve, reformovaní v Sátoralyaújhelyi a židia v Mukačeve. Z týchto matrík môžeme vyčítať mená aké sa tu v tomto období vyskytovali.
Počty obyvateľov sa menil vzhľadom na to, že aj tu počas reformácie sa zemianstvo riadilo pravidlom ,,Koho pôda, toho náboženstvo“, čiže ak bol zeman katolík, tak aj poddaní museli byť katolíci. Počas protireformácie, keďže obyvateľstvo Luhyne bolo prevažne protestantské, bola Luhyňa skoro vysídlená. Už v tomto období sa tu nachádzal pravdepodobne drevený kalvínsky kostolík.
Do konca 16.storočia okrem matrík neexistujú podrobnejšie záznamy o obci. Prechádzala tadiaľ vedľajšia obchodná cesta smerom na Košice, keď sa kupci chceli vyhnúť poplatku v meste Trebišov.
Počas stavovských povstaní v 16. až v 18. storočí museli obyvatelia
dodávať vojakov, odvádzať zvýšené dane, vydržiavať veľké množstvo vojakov. Ako pohraničná obec po potlačení povstania sa stavala miestom plienenia a rabovačiek . Istý čas za obcou v oblasti Szentandraškej tane žili bieli mnísi, ktorí sa tu ukrývali, mali tu vraj vybudovanú sieť podzemných chodieb. Po zrušení mníšskych rádov Jozefom II. odtiaľ odchádzajú do Poľska. V nich sa istý čas ukrýval aj František II. Rákoci, ktorý pochádzal z Borše a stál na čele posledného protihabsburského povstania.
Tieto povstania a vojny ľud ešte viac zbedačili a ožobračili.
Urbariát obce Luhyňa
V 18. storočí počas vlády Márie Terézie každá obec v Uhorsku sa musela začať riadiť urbárom. Mal upravovať v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými. Na sneme v rokoch 1764-65 vystúpila panovníčka s návrhom, aby postavenie poddaných sa všade upravilo urbármi. Základnou črtou urbariárskej reformy bol úmysel uviesť dávky a povinností poddaných voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mal v úžitku. Urbár súčasne stanovil maximálnu hranicu feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu. Urbár bola listina, ktorá presne určovala, čo všetko musia poddaní vykonávať, aké majú povinnosti voči panovníkovi. Bol písaný v reči ľudu, aby ho ľudia vedeli pochopiť. Urbár obce Luhyňa je uložený v archíve v Sátoralyaújhelyi.
Cholerové povstanie
Ďalšou dôležitou udalosťou v dejinách obce bolo cholerové povstanie.
Cholerové povstanie vypuklo na Zemplíne v okolí Trebišova a Nižného Žipova. Príčinou tohto povstania bola choroba cholera, ktorá sa do našej oblasti dostala z Ukrajiny. Zemepáni na zamedzenie šírenia tejto choroby začali dezinfikovať studne bielym práškom. Chudobný ľud, keďže nevedel, že je to dezinfekčný prostriedok, myslel si, že ich chcú otráviť a tak sa začal búriť. Napádal kaštiele a domy zemepánov, nakoniec bolo povstanie potlačené a povstalci popravení. V tomto období aj našu obec zastihla cholera. Prvý prípad cholery bol zaznamenaný 21.septembra 1831, bol ňou Jozef Balog, 52 – ročný. Ďalším bol Michal Šoltész. Obyvateľstvo v obci povstalo 2.augusta 1832. Prvé opatrenia pre potlačenie povstania urobil zemepán Ernest Dókus. Ľudia ho napadli a preto radšej ušiel do Sátoraljaujhelya. Odtiaľ bolo vyslané vojsko, ktoré povstanie na tomto území potlačilo. O 40.rokov neskôr cholera opäť zasiahla našu obec. V tomto období zomrelo omnoho viac obyvateľov ako v prvom prípade. Prvou obeťou bola chudobná 33 – ročná Zuzana Tudošová, bolo to 21.decembra 1872. Žila len z milodarov. Ďalšie prípady smrti boli potom v nasledujúcom roku v máji, auguste a septembri. Zomrelo viac ako 20 ľudí.
Po skončení cholery zasiahlo obec obdobie sucha a tým aj hlad a chudoba. Mnoho ľudí, hlavne mužov odchádza do Ameriky. Niektorí sa po čase vrátili späť, iní tam presťahovali celú svoju rodinu. Vysťahovalci pracovali buď v baniach alebo na farmách.
Prvá a druhá svetová vojna
Po atentáte v Sarajeve na následníka trónu Františka Ferdinanda d´Esteho a jeho manželky sa o mesiac nato 26.7. 1914 začala prvá svetová vojna. Prvá svetová vojna zasiahla aj našu obec, keď mladí chlapci boli povolaní do uhorskej armády. Hoci spočiatku to vyzeralo, že vojna bude mať rýchly priebeh, opak bol pravdou. Stala sa zdĺhavou, bojovalo sa poväčšine v zákopoch. Z Luhyne odchádza približne 100 chlapov. V Luhyni v tomto období bola zriadená Vojenská akadémia v budove miestnej Národnej školy. Slúžila na výcvik veliteľov. Okrem toho sa v obci zdržiavali aj vojenské jednotky. Samotná vojna obec nezasiahla. V roku1918 po skončení vojny sa do obce z frontu postupne vracali muži, no 12 z nich sa už nikdy nevrátili. Padli na fronte. Ďalší štyria sa dostali do ruského zajatia a domov sa vrátili až neskôr.
Po prvej svetovej vojne sa Luhyňa stala súčasťou nového štátu – Československa. No nebolo to tak jednoduché. Obec musela o to bojovať. Pri obci sa vybudovali hraničné bunkre, kde boli umiestnení vojaci, ktorých úlohou bolo chrániť Luhyňu pred maďarskými vojakmi. Istý čas sa boje odohrávali aj v uliciach obce, keď obec jeden deň patrila Maďarom a na druhý deň Slovákom. Boje sa odohrávali aj nad miestnou Szentandrášskou taňou. Padli tu aj mnohí vojaci, ktorí boli pochovaní na miestnom cintoríne.
Obyvateľstvo obce sa museli starať o ranených a preto boli niektoré časti domov zmenené na ošetrovne. Nakoniec bola obec oslobodená a stala sa súčasťou Československa.
Aj našu obec zasiahla v rokoch 1929- 33 hospodárska kríza. V tomto období podobne ako po cholerovom povstaní odchádzajú mnohí obyvatelia do USA. Z obce odišli Pavol Maďar, Kohút, Kúthy, Hrivňák, Pajkoš, Lacko, Frici, Polák, Kováč.
Už v roku 1938 sa opäť Československo rozpadá. Kým pohraničná časť Čiech sa stala súčasťou Nemecka, južná časť Slovenska a spolu s ňou aj Luhyňa sa po Viedenskej arbitráži stáva súčasťou Maďarska. Maďari vpochodovali do obce hneď v novembri 1938, kde ich čakala slávobrána spolu s rodinou Šolteszovcov, majiteľov najväčších statkov v obci. Maďarské vojsko sídlilo v miestnom kláštore. Už v roku 1939 zasiahla celý svet druhá svetová vojna. Opäť mnohí chlapi odchádzajú na front. Mnohí z nich sa domov nevrátili, dokonca sa o niektorých ani nevie, kde padli. Luhynskí chlapi bojovali v maďarskej armáde. Vojna obec zasiahla až po ústupe nemeckých a maďarských vojakov na fronte. Priamo v obci sa nebojovalo, pretože kým jeden deň patrila obec maďarským vojakom, na druhý deň už ruským. Napriek tomu však niektoré domy boli zasiahnuté strelami z tankov. Zasiahnuté boli domy smerom od Szentandraškej tani Žigmunda Zelvaya, Andreja Levického, Michala Jendriška. Obidve strany už aj tak chudobný ľud ešte viac zbedačovali a bolo bežné, že okrádali ľudí, brali im zvieratá a potraviny. V dvoch domoch mali postavené stráže, ktoré ich informovali o postupe frontu. Obec bola sovietskou armádou oslobodená 2.decembra 1944. Z vojny sa mnohí nevrátili. Boli to Štefan Schuler, Andrej Prestoľ, Andrej Illéš, Michal Jacko, Vojtech Maďar, Michal Polák, Michal Ujházi, Ján Beláz, Andrej Hrinko, Mikuláš Frančák, Eduard Kováč, Vojtech Teluk, Ján Guľáš. V januári po oslobodení obce niektorí občania narukovali ako dobrovoľníci do československej armády. Boli to Pavol Sedláček, Štefan Sedláček, František Sedláček, Ján Levický, Michal Guľáš, Andrej Toma, Ján Beluš, Jozef Prega, Andrej Prega, Michal Mižák, Andrej Kučera, Andrej Hrivňák, Ján Čani, Michal Koroľ. Po vojne boli vyznamenaní. Po skončení vojny obec začala opäť rásť.
Obec po druhej svetovej vojne
(1945-1989)
Po druhej svetovej vojne podobne ako v celej Československej republike aj tu sa začala obnova zničeného hospodárstva. Začala sa výstavba nových domov a prestavba starých. Staré váľkové domy boli postupne nahrádzané novými modernými domami, poväčšine štvorcami s tzv. čínskou strechou.
Po roku 1948 sa aj tu začalo združsťovanie. Postupne majitelia pozemkov, ale aj malí roľníci museli svoje pozemky a hospodárske zvieratá odovzdať družstvu. Nie každý to prijímal s nadšením, pretože mnohí malí roľníci získali pôdu tvrdou prácou a ťažko zarobenými peniazmi a teraz ju mali jednoducho odovzdať. Jednotné roľnícke družstvo v obci vzniklo v roku 1950. Neskôr bolo premenované na štátny majetok.
Podobne ako aj v iných oblastiach Slovenska aj tu sa začalo s elektrifikáciou a do roku 1948 mala väčšina domácností svetlo.
V obci naďalej existovala škola. Škola sa nazývala Miestna ľudová škola a mala dve triedy, ktoré navštevovali deti z našej obce. Mala charakter základnej školy. Po ukončení štúdia na tejto škole mali žiaci možnosť ísť študovať do Michalian, kde bola zriadená Obvodná meštianska škola. Neskôr sa miestna ľudová škola premenovala na Základnú školu pre ročníky 1.-5. Vyššie ročníky sa potom vzdelávali v Michaľanoch.
Okrem miestnej ľudovej školy v obci vznikla aj Štátna detská opatrovňa v roku 1946. Táto opatrovňa bola neskôr premenovaná na materskú školu.
V roku 1948 dochádza aj k zmene názvu obce, ktorá sa dovtedy volala Legiňa, od tohto roku dostáva obec nový názov Luhyňa.
V roku 1957 dostala obec prvý - krát asfaltový podklad na cestu, ktorá ju spájala s Michaľanmi a hlavnou cestou do Trebišova.
Životná úroveň obyvateľstva postupne narastala. V domácnostiach sa postupne udomácnili výdobytky novej techniky ako rádio, televízor, práčka, motocykel. V zdravotníctve boli zavedené povinné očkovania, ktoré sa vykonávali celoplošne. Kultúrny život v obci tiež nestagnoval, bolo založené ochotnícke divadlo, ktoré robilo pravidelné predstavenia, okrem toho sa tu premietali filmy a bola založená aj knižnica. Keďže v sedemdesiatych rokoch sa zastavila výstavba v obci, mnoho mladých ľudí odchádza bývať do mesta aj kvôli práci aj kvôli modernejšiemu bývaniu. A tak v obci postupne začína zanikať základná škola, ktorá sa presťahovala do Michalian a zároveň sa zmenšuje aj počet obyvateľstva.
Kronika obce Luhyňa /Mgr.A.Bodnárová/